Vekom asi získavame istý nadhľad. Už nezvykneme viesť siahodlhé debaty o tom, či „napíše" alebo „nenapíše", nerozoberáme každé slovo, či pohľad, pozvanie na drink sa nám nezdá ničím výnimočné a pri prvom rande sa nám jednoducho neklepú kolená, ak teda vôbec ešte nejaké rande do diára vlezie, no a zavolať, či nezavolať „mu" už nespôsobuje niekoľkohodinovú dilemu.
Namiesto toho posedávame v úzkom, prísne ženskom kruhu pri čaji a siahodlho diskutujeme o možnostiach a nemožnostiach rozvodov, o deťoch, o slobode, o mužoch a milencoch, o práci, o politike, o umení, o sebe... Oveľa viac nás baví hra. Hra pre hru samotnú. Veľa ideálov sa nám kdesi utopilo, mnoho z nich spôsobuje už len úškrn, a tie ďalšie sú zatiaľ neisté. Sme nezávislé a náš vek nás predurčuje na prepisovanie dejín. Sediac na Kalvárii a popíjajúc take-away café, s Prešovom na dlani, sa nám dokonca zdá, že sa nám to darí.
A to je len začiatok príbehov, ktorými žijeme. Milé dámy, sliepky o všetkom, no najmä o nás, (pre vážených pánov), sú späť...